Autor: Roald Dahl
Preklad so slovenčiny: Soňa Kondelová
Jurova starká je ufrflaná zošúverená babizňa, ktorá má vo zvyku nielen jedávať odporné veci, ale sa aj odporne správa k svojmu vnukovi. Keď to už Juro s ňou nemôže vydržať, rozhodne sa, že tú jej mrzutosť navždy vylieči. Namieša jej veľmi zvláštnu medicínu, ktorá je rovnako odpudzujúca ako ona sama, a ktorá má… šokujúci účinok!
Príbeh o smelom chlapcovi, vyrozprávaný s poriadnou dávkou dahlovského čierneho humoru, skvelo dopĺňajú vtipné ilustrácie Quentina Blaka.
Z anglického originálu George’s Marvellous Medicine, vydaného nakladateľstvom Penguin Books Ltd. v Londýne v roku 1995, preložila Soňa Kondelová.
Starká (ukážka z knihy)
„Idem do dediny nakúpiť,“ vraví mama Jurovi v sobotu ráno. „Takže buď dobrý a nevystrájaj.“
Povedať niečo také malému chlapcovi nie je veľmi rozumné. Okamžite začne totiž rozmýšľať, čo sa tým vystrájaním myslí.
„A nezabudni dať o jedenástej starkej liek,“ zvolala. Potom vyšla von a zavrela za sebou zadné dvere.
Stará mama, ktorá driemala v kresle pri okne, odrazu otvorila jedno oko, zlovestne sa na chlapca pozrela a zahundrala: „Juro, počul si, čo mama povedala? Nezabudni na liek!“
„Nezabudnem, starká,“ povedal Juro.
„A aspoň raz sa správaj slušne, kým je mama preč.“
„Áno, starká.“
Juro sa nudil ako pes. Nemal brata ani sestru. Jeho otec bol farmár a široko-ďaleko od farmy, kde žili, nebolo ani živej duše, žiadnych detí, s ktorými by sa mohol zahrať. Už ho nebavilo zízať na prasce a sliepky a kravy a ovce. A už vôbec ho nebavilo žiť v jednom dome s tou starou ufrflanou zošúverenou babizňou. Starať sa o ňu nebol ani zďaleka ten najúžasnejší spôsob, ako stráviť sobotňajšie ráno.
„Najprv mi urob šálku dobrého čaju,“ povedala stará mama Jurovi. „Tak aspoň chvíľu nebudeš vystrájať.“
„Áno, starká,“ odpovedal Juro.
Juro si nemohol pomôcť, ale starú mamu nemal rád. Bola to sebecká, mrzutá starena. Zuby mala žlté a ústa malé a zvraštené ako psí zadok.
Opýtal sa jej: „Koľko cukru ti dám do čaju, starká?“
„Jednu lyžičku,“ odvetila. „A bez mlieka.“
Staré mamy sú väčšinou milé, láskavé staré panie ochotné pomáhať, ale táto taká nie je. Celé dni sedí v kresle pri okne a vždy sa na niečo sťažuje, hromží, hundre, brble a bručí. Nikdy, ani v tých najsvetlejších chvíľkach, sa na Jura neusmeje a nespýta sa ho: „Ako sa dnes máš, Jurko?“ alebo: „Nezahráme si dámu?“ alebo: „Ako bolo dnes v škole?“ Nezáležalo jej na nikom, iba na sebe. Otrasný starý mrzúň!
Juro šiel do kuchyne urobiť starej mame čaj. Do šálky dal vrecko s čajom a lyžičku cukru. Bez mlieka, tak ako chcela. Dobre to pomiešal a zaniesol do obývačky.
Stará mama si odpila. „Je málo sladký,“ zavrčala. „Daj tam viac cukru!“
Chlapec zobral šálku naspäť do kuchyne a pridal ďalšiu lyžičku cukru. Čaj pomiešal a opatrne ho zaniesol starkej.
„A kde je tanierik? Chcem pod šálku tanierik!“ skríkla.
Juro jej priniesol tanierik.
„A čo lyžička, chlapče?“
„Pomiešal som ti ho, starká. Dobre som ho pomiešal.“
„Nemusíš sa obťažovať, ja si svoj čaj pomiešam sama. Dones lyžičku!“
Juro jej priniesol lyžičku.
Keď bol doma Jurov otec alebo mama, starká ho nikdy takto nepreháňala. Zaobchádzala s ním zle, len keď boli doma sami.
„Vieš, kde je problém?“ spýtala sa starena a jej malé zlomyseľné prenikavé oči na neho zagánili ponad okraj šálky. „Veľmi rýchlo rastieš. Chlapci, ktorí rastú veľmi rýchlo, budú sprostí a leniví.“
„Ale ja nemôžem za to, že rýchlo rastiem,“ bránil sa chlapec.
„Jasné, že môžeš!“ kričala. „Rásť je hlúpy detský zvyk.“
„Ale, starká, my predsa musíme rásť! Ak nevyrastieme, nikdy nebudeme dospelí!“
„Hlúposť, chlapče, hlúposť! Pozri sa na mňa. Vyrástla som? Jasné, že nie.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára